Mám v hlave počítadlo. Má len desať guličiek. Nevadí, to stačí. Červenými nechtami ich budem pomaly po-ma-lič-ky presúvať. Guľku po guľke.
Desať. Keby toto videla moja mama. Kam som sa to dostala? Keby to videli kamoši... keby to videli. Na posteli mám odložený fotoalbum a v ňom všetko. Keď som bola maličká ešte neboli digitálne. Prvá stránka je vtipná. Je na nej celkom chutné dieťa. Trošku urevané, ale milé. A ešte tučné. Našťastie sa to zmenilo. Okolo albumu sú povyberané fotky. Je ich niekoľko. Trojročná na koníkovi, šesťročná so štrbavým úsmevom a chrastami na tvári. Živé dieťa. Pamätám sa, spadla som z bicykla pár dní pred nástupom do prvej triedy. Najnovšie fotky. Tam mám jedenásť alebo dvanásť, ak nerátam tie školské. Ďalšie sú už v počítači. Tam sa môj život akosi zmenil. Sem tam mám pocit, že tá zmena prišla s digitalizáciou fotoaparátov. Obrázky sú už iné, nemôžem všetky ukázať rodičom. Kam som sa to až dostala? Deväť. Moja izba je pekná. Dovolili mi vyzdobiť si ju ako chcem. Teplo. Mám rada teplo a mám aj teplú izbu. Človek má pocit, že prišiel na pláž. Optimistické. Škoda len, že sa to z času na čas musí zmeniť. Prečo nemôžem byť šťastná v jednom kuse? Aj z toho by mi šiblo? Jedno čo tu nepasuje a čo mám paradoxne najradšej je počítač. Inak je to tu ladené skôr historicky. História- minulosť. Tam zvyknem chodiť. Trápi ma len bolesť, ktorá sa ozve vždy. Vždy keď otvorím zlé dvere. Tie dobré sú prázdne. Vyleteli z nich motýle ktovie kam. Áno, pekné momenty s motýľmi a zimomriavkou sú kratšie. Osem. Oproti miestu kde stojím, je zrkadlo. Veľké so secesným rámom. Sklo sa muselo vymeniť, ale rám, ten rám musel ostať. Spomínala som? Ladí k mojej izbe. Akurát to, čo sa odráža v trošilinku povlnenom skle (o taký rôčik dva ho zas bude treba vymeniť) už neladí s izbou. S tou teplou veselou izbou. Pamätáte? Vedela som, že sa stane niečo, prečo vychladnem. Ale nečakala som to tak skoro. Nevyzerám zle, to nie. Svetlohnedé, mierne zvlnené vlasy, zeleno-hnedé mačacie očká, trošku väčší nos. To sa však stratí pri pohľade na pery. Postava? Priemerná. Nemala som nikdy nejaký extra problém. Iba tie klasické dievčenské, keď som sa v obchode nevošla do konfekčnej veľkosti 38. Vyzerám-keď sa už tak pred koncom analyzujem-...ani nie smutne. Ani šokovane. Skôr ako keby som to v podvedomí čakala. Čo je ešte horšie. Sedem. Zazvonil mi mobil.
:Miluš?
:Ano? (kto iný asi bude pri mojom telefóne ty koza)
:Si v poriadku zlatko?
:Neboj miláčku. Prečo by som nemala byť? (Zlatko?!ako ma to voláš? Vporiadku?! Ty by si
bola?! Krava krava krava neznášam ťa!)
:Vieš... (áno Anička viem veľmi dobre)
:Viem, ale si kamoška, možno som to trochu čakala (nenávidím ťa, och bože, a ako! Suka
Jedna! Od teba som to nečakala!
:No...to som rada. Záleží mi na tebe. Pa.
:Aj mne na tebe. Pa. (zdochni!)
Šesť. Začína mi byť zima. Len neviem z čoho to je. Či zvon, či zvnútra (ale to okno nezavriem!). Von začína mrznúť. Poletujú mini vločky. Keď dýchnem roztopí tých pár nešťastníc para. Možno sa nejako zrazia. Bývam na siedmom, tak to možno stihnú. Pozerám dole na lampy. Pod jednou stojí suseda s priateľom. Blázni. Aj tak ju má len ako istotu. Aby mal s kým zašukať, keď nie je milenka. Viem to. Stretla som ho aj s jeho peknými očkami a koženkou vnoci na chodbe. Vracala som sa od priateľa (haha) a známych z bytovice. Päť. Kričí na mňa sestra. Nerozumie taliančine. Ako keby som to ja vedela lepšie. Aj tak som nikdy nechcela študovať jazyky. Ts. Keby som radšej nechcela študovať ničí jazyk. Čím detailnejšie ho človek pozná a čím lepšie ho ovláda, tým skôr sa v ňom stratí a zamotá sa doň. Štyri. Už mi je fakt zima. Nemala by som sedieť na parapete. Prechladím si obličky a iné veci, ako hovorí doktorka na gynde. Stará rumpľa. Ale mám ju rada. Nikdy nemala na nič poznámky (ako spomínala kamoška (Anča...haha), že majú tí ich doktori) a to žijem dosť divoko. Alebo možno ani nie. Nestarám sa do života iných. Ale mala som sa. Mala už odzačiatku. Tri. Koľkokrát som ho podviedla? Uff ani to neviem spočítať. Som štetkááá. Strašná štetka. Ale nikdy som nebola taká...bez citov. No ani s nimi. Aspoň nie z hlbšími. Od istého času som sa snažila takých vecí vyvarovať. Aj s kamošmi. Robila som to s jeho „naj" kamošmi. Chlapi sú v tomto rovnakí. Frajerkina kamoška je v ich mozgu (byte, aute...) pretiahnutá storakými spôsobmi. Urobila som to kamoškám. Ale nikdy som ich nechcela obrať o priateľov. Dva. Nečudo, že som pri toľkej „zamestnanosti" nedávala pozor na to čo mám. Na to, čo robí Anča a Dano (ó môj verný psík, v ktorom som sa tak sekla). Doteraz som robila ja jemu...im to isté, čo sa stalo mne. Ale nikomu som nikoho nevzala. Prečo to tak bolí?! Jedna. Ešte má otvorené icq okienko. Kvietok je už červený. Kain je už offline. Posledné slová, ktoré som ešte schopná vnímať sú ružové. Prepáč...dlhšie...Anička...my dvaja...nemá to zmysel...bude to tak lepšie...Mrcha! je to strašná mrcha. Minimálne ako ja. Ale ja tu už dlho nebudem. Zo sedmičky to neprežije nikto. Stačí ak sa rukami odrazím od okenných rámov. Už by ich bolo potrebné premaľovať. Ako potápač. Utopím sa vo vzduchu. A potom mi praskne hlava. Vydá to otrasný zvuk. Ľudia sa vyhrnú na okná. Pani čo ide akurát z obchodu pustí tašku. Suseda odpadne. Jej priateľ sa povracia...keby som nevidela na monitor...Nula
Naskočil šetrič.
